Autonómia rozhodcovskej zmluvy je uznávaná ako základný princíp medzinárodného rozhodcovského konania v obchodných veciach. Pôvodne sa koncept autonómie vyvinul ako inštrument posilnenia rozhodcovskej doložky, medzi stranami riadne uzatvorenej, navzdory možnej neplatnosti zmluvy hlavnej. Napriek tomu bola táto doložka považovaná za jedno zo zmluvných ustanovení, zachovávala si svoju nezávislosť na zmluve vďaka špecifickým cieľom, ktoré strany touto doložkou sledovali. Časom sa táto zásada v myslení akademikov a právnikov z praxe zabývala natoľko, že spojenie medzi rozhodcovskou doložkou a hlavnou zmluvou prestalo priťahovať ich pozornosť. Obavy o rozhodcovské doložky sa pretavili do prehnanej viery v ich prevahu nad inými ustanoveniami zmluvy. V dôsledku tohto vývoja boli najrôznejšie prekážky vytvorené národnými právnymi nástrojmi s cieľom predchádzania nekalému konaniu v medzinárodných obchodných transakciách prekonané vložením rozhodcovskej doložky, ktorá so sebou prináša urovnávanie sporov súkromnou, nie verejnou cestou. Cieľom nasledujúceho príspevku je poukázať na nedôvodne extenzívnu aplikáciu princípu autonómie rozhodcovskej zmluvy rozborom relevantných prípadov z rozhodcovskej a súdnej praxe.