V prípade Sedelmayer Najvyšší súd Švédska potvrdil svoje jednoznačné stanovisko podporujúce obmedzenú imunitu v konaniach o výkon rozhodnutia vedených proti suverénnym štátom. Odôvodnenie rozhodnutia švédskeho Najvyššieho súdu zašlo dokonca až tak ďaleko, že považovalo obmedzenú imunitu štátu za univerzálne prijímanú zásadu zvykového medzinárodného práva; tento názor bol však čoskoro odmietnutý rozhodnutím najvyššieho súdu v Hongkongu, ktorý rozhodol vo veci FG Hemisphere Associates v prospech absolútnej imunity. V ostrom kontraste k hongkonskému rozhodnutiu zakotvuje švédske rozhodnutie vo veci Sedelmayer veľmi liberálnu obchodnú výnimku, ktorá prenáša dôkazné bremeno na štát v tom zmysle, že štát je povinný preukázať, že majetok, ktorý má byť vo vykonávacom konaní postihnutý, je využívaný iba na „úradné účely“. Švédske rozhodnutie vo veci Sedelmayer je pozoruhodné z dvoch dôvodov: 1) spolieha sa na Dohovor OSN o imunite štátov navzdory skutočnosti, že tento Dohovor dosiaľ nebol ratifikovaný, a 2) zakotvuje časové prepojenie v tom smere, že „užívanie a zamýšľané užívanie“ majú byť zisťované výlučne vzhľadom na čas vedenia vykonávacieho konania. Vo svetle týchto rozdielnych rozhodnutí vyvodzuje tento článok záver, že napätie medzi absolútnou a reštriktívnou doktrínou imunity štátov je reálne. Dovtedy, kým bude Dohovor OSN schopný takéto konflikty riešiť, navrhuje tento článok využívanie princípu zmluvnej autonómie ako alternatívy riešenia budúcich sporov. Na základe skúmania medzier v kodifikovanom medzinárodnom práve o imunite štátov dospieva článok k záveru, že dvojstranné dohody o ochrane investícií (BIT) sú ideálnym mechanizmom pre vyjasnenie a ozrejmenie úmyslov strán, čo sa týka rozsahu obchodnej činnosti, ktorá môže byť nadaná imunitou vo vykonávacom konaní.