Článok je venovaný diskusii o vzdaní sa možnosti zrušenia rozhodcovského nálezu – „extrémnej“ forme zmluvnej autonómie v medzinárodnej arbitráži, ktorá stranám umožňuje vylúčiť prieskum rozhodcovského nálezu, vydaného v rozhodcovskom konaní vedenom medzi nimi, národným súdom v sídle rozhodcovského konania. Tento druh vzdania sa práva, ktorý v poslednom čase konečne získava svojich priaznivcov, je hodnotený v dvoch rôznych kontextoch. Za prvé ako jav patriaci do sféry medzinárodného rozhodcovského konania, ktorý do značnej miery sleduje model zakotvený v článku 192 ods. 1 švajčiarskeho zákona o medzinárodnom práve súkromnom z roku 1989. A za druhé ako pojem národného rozhodcovského konania špecifický pre Ruskú federáciu. Tieto dva prístupy, ktoré sa vyvinuli nezávisle od seba, zdieľajú dosť zhodných prvkov, napríklad postavenie v rámci príslušného procesného rámca – ako otázka prípustnosti, formálne náležitosti, ktoré musia strany splniť, aby bolo vzdanie sa možnosti zrušenia rozhodcovského nálezu platné, a hlavnou hmotnoprávnou podmienkou ich platnosti je úmysel. Výkladové paradigmy použiteľné vo Švajčiarsku a v Ruskej federácii, jediných dvoch štátoch, ktorých súdy sú verejne známe svojím rozhodovaním o vzdaniach sa tohto práva, sa však líši. Zatiaľ čo švajčiarske súdy sa pri hľadaní vôle strán k vzdaniu sa tohto práva bežne uchyľujú k reštriktívnemu výkladu, ruské súdy sú podstatne flexibilnejšie, a dovoľujú dokonca aj všeobecný odkaz na rozhodcovské pravidlá obsahujúci ustanovenia o „konečnosti“.