Napriek tomu, že prevažujúcim trendom je zákaz extenzívneho výkladu rozhodcovských zmlúv, je faktom, že účastníkmi stále väčšieho počtu konania pred rozhodcovskými súdmi sú osoby, ktoré rozhodcovskú zmluvu neuzavreli („priberanie osôb, ktoré nie sú signatármi“, alebo „rozširovanie rozhodcovskej doložky“). Rozširovanie právomocí (príslušností) cestou priberania tretích osôb do konania so sebou však prináša určité riziká. To je možné pozorovať ako na začiatku, tak na konci procesu aplikácie práva v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský súd, ktorý rozhoduje o svojej vlastnej právomoci (príslušnosti) na základe doktríny Kompetenz-Kompetenz, môže čeliť zásadným zmluvno-právnym dilemám už pri riešení predbežných otázok týkajúcich sa právomoci (príslušnosti): teda či rozhodcovská zmluva – na ktorej je právomoc súdu založená – existuje, a ak taká zmluva skutočne existuje, či je platná. Ak bude rozhodcovský súd zaobchádzať s rozširovaním rozsahu rozhodcovskej doložky na tretie osoby príliš liberálne, mohlo by to mať nepriaznivé následky v procese uznávania a výkonu nálezu. Preto pokiaľ ide o aplikáciu práva na začiatku rozhodcovského konania, je nutné na tento problém hľadieť ako na otázku právomoci (príslušnosti), zatiaľ čo pokiaľ ide o záverečnú fázu aplikácie rozhodcovského práva, je nutné považovať tento problém za otázku vykonateľnosti rozhodcovského nálezu.