Zásada autonómie vôle strán v rozhodcovskom konaní je často zmieňovaná v súvislosti s voľbou hmotného práva alebo použiteľných pravidiel. Zatiaľ čo vzťah medzi stranami a rozhodcami bol už predmetom podrobných štúdií, otázke dopadov aplikácie zásady autonómie vôle strán na menovanie rozhodcov bola venovaná omnoho menšia pozornosť. V tomto článku je obhajovaná téza, že vzťah medzi autonómiou vôle strán a menovaním rozhodcov si takisto zasluhuje dôkladné preštudovanie, či už menovanie vykonávajú strany, ostatní rozhodcovia v senáte, alebo rôzne iné osoby či inštitúcie, ktoré pôsobia ako orgány pre menovanie (appointing authorities), pretože ustanovenie rozhodcovského senátu odhaľuje potenciálne slabé stránky rozhodcovských nálezov pri konaní o ich zrušenie alebo výkone vedenom na rôznych všeobecných súdoch. Článok sa takisto venuje hraniciam autonómie vôle strán pri menovaní rozhodcov a funkcii týchto hraníc pri zaisťovaní toho, aby boli v rámci rozhodcovského konania splnené stanovené podmienky spravodlivého a riadneho procesu.