Tento článok sa zaoberá právnymi a praktickými aspektmi autonómie rozhodcov pri určovaní práva rozhodného pre meritum veci. Vychádza z bulharskej legislatívy a praxe v porovnaní s právnymi predpismi niektorých iných krajín, základnou medzinárodnou právnou úpravou, Pravidlami a Vzorovým zákonom UNCITRAL a Pravidlami ICC. Východiskovým predpokladom je, že rozhodcovia sú pri určovaní použiteľného hmotného práva nadaní pomerne širokou voľnosťou. Táto voľnosť je obmedzená predovšetkým normami verejného poriadku zakotvenými v práve miesta konania rozhodcovského konania, štátu, podľa ktorého práva bol rozhodcovský nález vydaný, a miesta prípadného uznania a výkonu nálezu. Rozhodcovia nie sú povinní aplikovať kolízne normy miesta konania rozhodcovského konania. Musia aplikovať právo zvolené stranami. V prípade absencie voľby práva stranami aplikujú rozhodcovia právo, ktoré určia sami. V tomto ohľade môžu buď vychádzať z kolíznych noriem, alebo použiteľné hmotnoprávne normy určiť priamo. Rozhodcovia síce nemusia dávať žiadne záruky, sú však povinní vydať nález, ktorý bude podľa práva vykonateľný. V prípade riešenia medzinárodných sporov by rozhodcovia mali rešpektovať kogentné normy miesta konania; rešpektovanie cudzích kogentných noriem je naproti tomu iba dobrovoľné a závisí od splnenia určitých podmienok.