Táto štúdia sa zaoberá analýzou súčasných trendov v požiadavkách kladených na rozhodcovské súdy v Poľsku, pokiaľ ide o právo rozhodné pre meritum sporu v prípade, že si ho účastníci nezvolili. V roku 2005 bol zásadným spôsobom pozmenený poľský zákon o rozhodcovskom konaní (5. časť občianskeho súdneho poriadku). Jedným z ustanovení, ktoré zákonodarca doplnil (čl. 1194 ods. 1 OSP), je všeobecná povinnosť riešiť spory v súlade s „rozhodným právom“, čo by mohlo byť vykladané aj tak, že vzniká povinnosť použiť medzinárodné právo súkromné. Autor si však myslí, že takýto výklad nie je možné opierať ani o samotný OSP, ani o súčasné trendy v rozhodcovskom práve. Z hľadiska právnej náuky a arbitrážnej judikatúry existujú dva hlavné prístupy k problému: „nepriame určenie“ (rozhodcovia použijú kolízne normy) a „priame určenie“ (rozhodné právo je určené bez aplikácie noriem medzinárodného práva súkromného). Ako čl. 1194 ods. 1 poľského OSP, tak ani jeho ďalšie články nebránia v použití ktorejkoľvek z oboch možností.